Extraterrestrial or terrestrial?
Hovorí sa o tom, že ľudstvo je ešte len v plienkach alebo v puberte potrebuje vzrásť a dospieť. Otázkou na ktorej sa asi tak ľahko všetci nezhodneme je: Dospieť k čomu?
Od mimozemšťanov očakávame
Od mimozemských civilizácií očakávame, že budú od nás vyspelejšie ale nie sme si istí, ako túto prevahu použijú. Či nás napadnú a zotročia, podľa našej civilizačnej paradigmy, vzniknuvšej podľa toho, ako sme sa my civilizovaní správali k objaveným „novým svetom“. Alebo nám pomôžu dospieť, čo by niektorý z nás vedeli ako facilitátori ponúknuť menej vyvinutým kultúram. Facilitácia by mohla uľahčiť nájdenie cesty neopakujúc všetky doterajšie chyby. (Presne to, čo sa nestalo pri prechode – transformácii postsocialistických ekonomík na posttrhové)
Vráťme sa ale k jednému (o)mylnému očakávaniu. Od mimozemských civilizácií očakávame, že budú civilizáciami. Nemusí to však vôbec tak byť, môžu byť predcivilizačnými alebo mimocivilizačnými kultúrami, ktoré nemajú civilizáciu vytvorenú z miest a mestských štátov ako to nemali a dodnes nemajú mnohé kultúry na Zemi. Keďže nebyrokratické, neštátne „megasídliská“ nenazývame civilizáciami – lebo civis je mestský občan, mali by sme ich nazývať megasídlisko-áciami. A takými môžu byť aj mimozemšťania – nezcivilizovaními megasídlisko-áciancami. Je asi logické, že im cez náš civilizačný naratív ani nebudeme rozumieť. Možno im budú rozumieť predcivilizačné primitívne „native“ národy ako to bolo ukázané vo filme La Belle Verte (1996).
Keď civilizácia dospeje
Na čo je dobré, keď dospeje civilizácia? Keď sa z technokratického aparátu stane kultúrne telo schopné pamäti, regenerácie a zmyslu? Keď sa z inštitúcií stane živý organizmus, ktorý už nefunguje len na základe výkonu, ale na základe vzťahu, dôstojnosti a kolektívnej inteligencie?
Civilizácia dospieva podobne ako skupina — cez odmietnutie vonkajšieho vedenia, ktoré sa stalo neviditeľným, algoritmickým, centralizovaným. Tento proces môže pripomínať zosadenie Goliáša: nie jedného kráľa, ale systému, ktorý sa stal príliš veľkým na to, aby cítil.
Goliath’s Curse: The History and Future of Societal Collapse
Padanie Goliáša (Goliath’s Curse: The History and Future of Societal Collapse, Luke Kemp 2025) je symptóm civilizačnej únavy. Je to moment, keď sa spoločnosť prestane báť vlastnej pamäti, vlastného tela, vlastného hlasu. Keď sa prestane spoliehať na „facilitátorov“ v podobe algoritmov, expertov, technokratov, ktorí síce viedli, ale už nevedia počúvať.
Pád civilizácií: História, budúcnosť a nádej pre 99%
Zrelá civilizácia sa nebojí decentralizácie. Nebojí sa, že stratí kontrolu, pretože chápe, že kontrola bola ilúziou. Nebojí sa, že stratí vodcov, pretože vodcovia boli len zrkadlom kolektívneho strachu. Nebojí sa, že stratí pravidlá, pretože pravidlá bez pamäti sú len nástroje disciplíny.
Keď civilizácia dospeje, neporazí Goliáša silou, ale odmietnutím jeho logiky. Odmietne rast bez zmyslu, výkon bez vzťahu, bezpečnosť bez dôstojnosti. A začne sa učiť znova — nie ako stroj, ale ako spoločenstvo.
Historické paralely
Paralely ktoré ilustrujú, ako sa skupinové dozrievanie a odmietnutie vonkajšieho vedenia prejavuje v makropolitických procesoch. Každý príklad ukazuje, ako sa „zosadenie Goliáša“ odohráva v rôznych kultúrnych, technologických či politických kontextoch:
Na čo je dobré keď kultúra dospeje
Keď sa skupina stane „true“ komunitou, začína sa proces, ktorý v dejinách často vyústil do makrohistorických zlomov. Dospievanie skupiny nie je len vnútorný proces — je to signál, že staré formy vedenia už nepostačujú. Ako sa s tým môžeme vysporiadať?
1. Zosadenie kráľa: Francúzska revolúcia (1789)
- Skupinové dozrievanie: Tretí stav (obyčajní ľudia) si uvedomil svoju moc a odmietol byť reprezentovaný aristokraciou.
- Makropolitický dôsledok: Zosadenie monarchie, vznik republiky, redefinícia občianstva.
- Paralela: Odmietnutie „facilitátora“ (kráľa) ako akt kolektívneho sebauvedomenia.
2. Odmietnutie technokracie: Hnutie za klimatickú spravodlivosť (2018–)
- Skupinové dozrievanie: Mladé generácie odmietajú technokratické riešenia bez etiky a pamäti.
- Makropolitický dôsledok: Vznik globálnych hnutí (Fridays for Future, Extinction Rebellion), tlak na systémovú zmenu.
- Paralela: Zosadenie „Goliáša“ v podobe korporátneho rastu bez zmyslu.
3. Digitálna suverenita: Hnutia za open source a decentralizáciu
- Skupinové dozrievanie: Komunity vývojárov, aktivistov a pedagógov odmietajú centralizované platformy.
- Makropolitický dôsledok: Vznik alternatívnych infraštruktúr, digitálnych komunít, etických protokolov.
- Paralela: Zosadenie „neviditeľného kráľa“ — algoritmu, ktorý riadi bez zodpovednosti.
Makrohistorický pohľad
V dejinách civilizácií existuje vzácny moment, keď vedenie prestane byť centrom moci a stane sa katalyzátorom kolektívnej zodpovednosti. Skutočný facilitátor — či už ide o vodcu, inštitúciu, technológiu alebo kultúrny rámec — očakáva svoju vlastnú transcendenciu. Vie, že jeho úloha nie je trvať, ale umožniť vznik niečoho zrelšieho – vyvinutejšieho.
Od vodcu k facilitátorovi
- Vodca sa drží moci, pretože ju vníma ako zdroj identity.
- Facilitátor ju odovzdáva, pretože ju vníma ako prechodný nástroj kolektívneho dozrievania.
V makrohistorickom kontexte je facilitátor civilizačným prechodovým objektom – mostom. Je to forma vedenia, ktorá očakáva svoju vlastnú zbytočnosť, pretože vie, že skutočná spolupatričnosť vzniká vtedy, keď už vedenie nie je potrebné.
Historické paralely
Sokrates v Aténach
- Neponúkal odpovede, ale kládol otázky.
- Jeho „facilitácia“ viedla k sebauvedomeniu občanov — až ho nakoniec odmietli.
- Jeho smrť bola paradoxne potvrdením, že spoločnosť začala myslieť sama.
Open source hnutie
- Vzniklo ako facilitátor digitálnej suverenity.
- Jeho cieľom nie je kontrolovať, ale umožniť komunitám tvoriť bez centrálneho vedenia.
- Keď sa komunita stane autonómnou, pôvodný facilitátor sa stáva infraštruktúrou, nie autoritou.
Civilizačné prechody
- V tradičných spoločnostiach sa starší stávali „facilitátormi pamäti“, nie vládcami.
- Ich úloha bola odovzdať zodpovednosť mladším, nie ju držať.
- Keď sa to podarilo, vznikali nové formy kultúrnej regenerácie.
Kultúrna lekcia
Facilitátor, ktorý víta svoje odmietnutie, je znakom zrelej kultúry. Je to moment, keď sa moc mení na dôveru, vedenie na zdieľanie, pravidlá na pamäť. Je to prelomenie Goliášovho cyklu — kde veľkosť už nie je cieľom, ale prekážkou.
Skutočný facilitátor sa teší z toho, že jeho prítomnosť už nie je potrebná, pretože to znamená, že spoločenstvo začalo „dýchať“ samé.
Tento článok odkazuje na myšlienky z novej knihy „SymBiocénna MYSEĽ“. Ukazuje nám spôsoby akými opúšťame antropocén a robíme prvé kroky v ústrety SymBiocénu. Každodenná inšpirácia na ceste k skutočnej budúcnosti.


