Či si to chceme priznať, alebo nie, najviac sa v živote venujeme jedlu a jedeniu. Oveľa menej pitiu a najmenej dýchaniu a uvedomovaniu si vlastného života a tlkotu srdca, bez ktorého nevieme žiť. Dych si uvedomíme hlavne vtedy, keď nestačí, keď stúpame alebo podávame výkon na ktorý potrebujeme veľa okysličenia. Býva to ešte aj v prípade, že sme chorí. Vtedy si môžeme uvedomiť, ako ťažko sa nám dýcha. Koronavírus je jeden z tých, pri ktorých si to uvedomíme silno. Funkcie pľúc sú natoľko obmedzené, že sme donútení uvedomiť si základnosť dýchania pre náš život a prežite, čo v tempe industrálneho a postindustriálneho nie je takmer možné. Vírus, ako súčasť prírody/biosféry, ktorá nás obklopuje, nám pripomína, ako sme od nej vzišli, že je to veľmi tesné, že je to každým dychom ktorým sa nám okysličí krv, každým úderom srdca, ktorým sa kyslík dopraví k bunkám, ktoré bez neho nemôžu žiť a konať svoju funkciu. To je príroda priamo v nás. Naše srdce je príroda, naša krv je príroda, naše pľúca a oni zabezpečujú spojenie vonkajšej prírody s našou vnútornou.
Je kupodivu, ze sa najviac venujme jedlu, bez ktorého naša príroda dokáže vydržať 7 týždňov. Menej pitiu, bez ktorého nevydrží ani 7dní a najmenej dýchaniu, bez ktorého nevydržíme ani 7minút. Zamyslime sa nad tým, ako je zložená dôležitosť/hodnota.
V predchádzajúcich dňoch som však písal o prvých krokoch (alebo dnes už môžeme povedať dychoch alebo nádychoch). ktorými sa staráme o vzduch, vodu a pôdu. Poďme si teda z trochu inej perspektívy vykročiť, nadýchnuť na ďalšie kroky. Poďme to skúsiť skombinovať s siatím prvých semienok, s zázrakom života. Postup nám planéta sprístupní v pokračovaní článku.
Vaša planéta .earth vám praje krásne dni!