Mnohí sa pýtate, že ako v takejto situácii, ak by trvala dlho predlho rozbehnúť a udržať lokálne podporujúce vzťahy. (Hlavne ak by boli obmedzené možnosti prístupu k dovezeným potravinám a ďalším zdrojom dennej potreby.)
Odpoveď na to nie je vôbec zložitá!
„Musíte si navzájom (vedieť) dôverovať a podporovať a starať sa p seba navzájom.“
Spoločne hútať a vyhútať čo by komu bolo dobre robiť takô, aby to bolo na prospech ostatných i jeho, a postupne zapojiť všetkých do siete miestnej – lokálnej podpory odolnosti (resiliencie) a životaschopnosti.
Aby to fungovalo, treba, aby sa ľudia pravidelne stretávali a mali vydiskutované svoje postoje, pohľady, presvedčenia, názory, náhľady na svet, a hlavne hodnoty.
Odpoveť teda nebola zložitá ale ako vytvoriť dôveru? A ako poznať a mať vydiskutované, pochopené a prijaté názory ostatných v miestnej skupine? Na to už taká prostá odpoveď nie je 🙁
Ale prečo? prečo by nebola?
No však keď viete ako to urobiť urobte si to a máte to, mňa ani nikoho iného na to nepotrebujete.
Mám však záludnú otázku:
Prečo keď je to také jednoduché, neexistuje celá hromada takýchto lokálnych resilientných, životaschopných skupín?
Za každú vašu odpoveď budem vďačný. Môže pomôcť ďalším a ďalším skupinám, aby sa zorganizovali to stavu, v ktorom budú mať odrazu vybudovaný sociálny kapitál vzájomnej dôvery a bezpečia a budú sa navzájom prijímať so svojimi názormi a presvedčeniami.
Budem veľmi rád, keď nájdete nové, efektívne cesty, ako bezpečie a dôveru postavenú na hlbokom vzájomnom porozumení, rešpekte a podpore dosiahnuť. Aby sme mohli spoločne (aj s Pramatkou) zažívať krásu vzájomného spolužitia, spoločnej koexistecie nazývanú aj Buen conVivir.
Cesty, ktoré ja poznám sú totiž veľmi pomalé a pomerne náročné. Vybudovanie sociálneho kapitálu, dôvery a bezpečia v skupine trvá pomerne dlho (quite long). Dlho a je o to (zložitejšie a) náročnejšie, že v prvom štádiu spolupráce a spolutvorenia skupiny, rýchlo vzniká romantická predstava, že už to máme, že už to vieme, že už nám to (spolu) ide. Rovnako prijatie toho, že tento začiatok je len takým pokusom, skúškou, hrou na to, ako by to mohlo vyzerať, keby sme sociálny kapitál skutočne poctivo vybudovaný mali. Po prvom štádiu (romantickej predstavy) zákonite prichádza štádium chaosu, ktoré nás preverí, či sme naozaj ochotní do skupiny a jej cieľov investovať, alebo sa chceme len ako deti hrať na „komunitu“ alebo „rodinu“.
Ozaj, pamätáte, ako sme sa v detstve hrávali na rodinu? Alebo v pionierskom tábore, alebo na vysokoškolskej aktivite? Áno, to sme si trénovali toto prvé štádium, trvalo jeden dva týždne a potom to nebolo treba viac riešiť. Sme v tom vytrénovaní a mnohí z nás sú v tom aj preborníci, ale keď chceme vytvoriť niečo, čo má vydržať dlhšie, ako dva týždne, niečo do čoho budú chcieť členovia investovať svoj čas, prostriedky a um aj po dvoch týždňoch, sme v koncoch.
Rozchádzame sa v názoroch, nepočúvame sa a hra obvykle prechádza do bezpečia veľmi racionálnej úrovne, ktorú prvé opúšťajú ženy. Z mojich skúseností je avizovaný odchod jednej alebo viacerých žien signálom rozpadu skupiny. Skupina, aktivita nedokázala byť bezpečná a prijímajúca a už ani spoločný cieľ nemá tú moc udržať najprv ženy a potom aj vnímavých mužov „in“ – v skupine.
Čo teda môžeme robiť, aby sme vytvorili základ pre úspešný prechod skupiny úskalím chaosu?
Musíme sa naučiť vzájomne sa počúvať, a túto hodnotu na začiatok nadradiť ostatným cieľom. Účelom je aspoň dočasne vytvoriť atmosféru bezpečia. Vzájomné počúvanie vytvára základnú rovnosť členov a učí ich najdôležitejšiu komunitnú zručnosť, totiž brať sa navzájom vážne a zaujímať sa o členov skupiny. Bez tohto kroku a bez tejto schopnosti nedosiahla nikdy žiadna skupina nikdy nedosiahla úroveň lokálnej podpory a životaschopnosti, s výnimkou tých, ktoré spojil hrozivý spoločný nepriateľ alebo úžasný spoločný cieľ predostretý geniálnym vodcom.
Môžeme teda hľadať vodcov, ktorý tento problém, za nás vyriešia, alebo nepriateľov, proti ktorým sme schopní sa dočasne spojiť alebo sa musíme naučiť navzájom sa skutočne počúvať a fakt, že až po skončení medových týždňov začína skutočný život páru alebo akéhokoľvek spoločenstva, či komunity. A skutočný život vyžaduje, okrem pozorného počúvania partnera aj vzdelávanie v tom, ako mu rozumieť ako ho podporiť a ako mu vysvetliť, čo potrebujem ja.
Môžeme sa to učiť metódou pokus omyl a „znovuvynachádzať koleso“, ale môžeme si aj nechať poradiť od ľudí, čo s tým už majú skúsenosti. Napríklad Diana L. Christian napísala a vydala knihu „Creating a Life Together“.
Ak vás táto téma zaujíma, čítajte a sledujte ďalšie články a dianie (vzdelávanie a stretnutia) o ktorom Vás budeme informovať.
Vaša planéta .earth